Rozhovor s Romanom, známym fotografom a zinstrom, som urobili prostredníctvom emailu. Pôvodne to malo byť pre potreby nášho výskumu, resp. aby som mohol zosmoliť nejaké základné info na túto stránku. Takže otázky sú šablónovité. Ale Roman sa zaujímavo rozpísal, tak sme sa dohodli, že rozhovor publikujeme na našej stránke. Tak, nech sa páči…
Mohol by si sa predstaviť? Životné osudy, rodina, kamaráti, škola, práca, cestovanie, subkultúra a scéna?
Volám sa Roman Láriš, pochádzam z Bratislavy, narodený v Československu. Mám 41 rokov, ženu a 8 ročnú dcéru. Vyštudoval som sociálnu prácu, ktorej sa venujem už 15 rokov v zahraničí. V Londýne pracujem s autistami a na ich začleňovaní do spoločnosti.
Od roku 1995 sa pohybujem v subkultúre hardcore-punk, v ktorej som bol aktívny na Slovensku do roku 2003. Od roku 1999 som organizoval koncerty v kluboch ako Bunker pri Dimitrovke, na garážach, či v čajovni v Bernoláku.
Od roku 1998 som vydával straight edge zine Brotherhood, neskôr premenovaný na NFJ – Nobody Fucks Jesus a neskôr Limokid, ktorý vydávam sporadicky až do dnes na amentma.com webe. Od roku 2005 vydávame s Honzom Kloučkom zo Samuel records split zine pod názvom How can Limokid Kill your dreams?.
Mal som kapelu With Evil Out, s ktorou sme odohrali malé mini turné s kapelou Firestars z Košíc a s lopatami Abhorrence z nášho hlavného mesta.
Okrem iného, po odchode zo Slovenska, sa venujem cez 10 rokov foteniu kapiel na koncertoch a vydal som okrem zinov aj 5 regulérnych foto knižiek: Čierne ovce pod Limerick publishing, (Un)titled a UKHC1,2 a WWHC.
Od rannej puberty ma táto subkultúra formovala, myšlienkovo aj politicky. Naučila ma robiť si veci po svojom, nebrať ohľad na to, kto – či, čo ti hádžu ľudia pod nohy a ísť si za svojím s čistou hlavou. Keď som robil koncerty, spoznával som iné kúty sveta a ľudí z iných krajín, čo ma naučilo tolerovať odlišnosti medzi nami, iné zvyklosti, povahy sveta a krásy komunikácie s ľuďmi z cudziny.
Ako si sa vlastne dostal k zinom? Ako ich vnímaš dnes?
Ako som sa dostal k fanzinom? V deväťdesiatych rokoch nebol ešte internet, neboli mobily a informácie sa hltali z fanzinov. Na každom koncerte bol niekto, kto mal nejaký ten český či slovenský punkový, alebo ekologický zine po ruke. Prvé hard core ziny, ktoré sa mi dostali do rúk, boli české. Napríklad Reskator, Hluboká orba – ten ma pravdu povediac nikdy nebavil, Defender, A Kontra, Samba, xEnslavementx a kopec ďalších pred nimi, ale pravdu povediac si ich mená už nepamätám. Z tých slovenských som mal rád zine Matúša Ritomského 1000 ďalších stromov a H-RD ZONE.
Neviem čo mi vnuklo prvú myšlienku robiť zine. V 1998 vyšlo prvé číslo Brotherhood a asi to bol pocit, dať niečo späť a šíriť myšlienku straight edge na Slovensku. Patrili sme s našou BFB crew v Bratislave k druhej vlne straight edge deciek na Slovensku a tí pred nami už sxe neboli, či sa izolovali niekam na Zaježovú a brali to príliš anarchisticky. V tom čase bolo v scéne mŕtvo ohľadom straight edge a Brotherhood propagoval tento osobný životný štýl medzi hardcore a punk deckami. V tej dobe sa stalo straight edge dosť ľudí, ale v podstate to aj veľa z nich skôr či neskôr vzdalo. Zostalo ich už len veľmi málo z našej druhej vlny – osobne asi len štyria aj to nie z našej crew, ale skôr z miest čo sme s nimi mali družbu.
V súčasnej dobe nemám o zinoch veľký prehľad. Tie čo sa ku mne dostali, majú klasickú, rovnakú šablónu rozhovorov, o tom ako bolo na turné, čo kapela počúva, väčšinou rozhovor na jednu A4 a tým to padne. Točia sa väčšinou okolo muziky a nahrávaní nového albumu. Ja mám radšej rozhovory ktoré idú do hĺbky, osobné, niečo sa o tom človeku dozvedieť viac, ako by sme boli zoči-voči a chcem sa dozvedieť o tom človeku kým je, čo robí a čo ho baví. Čo ho trápi a robí šťastným, ako čítať recenzie na albumy. V dnešnej dobe sú recenzie na hudbu strata miesta a papiera v tlačenom zine, keďže tie informácie pokrýva veľa webzinov.
Ako prebiehalo vydávanie a distribúcia fanzinu?
Prvý Brotherhood mal asi 20 strán a bol fotený ráno v práci na korporátnej kopírke. O šiestej ráno, predtým než niekto prišiel do práce. Mal som nervy, aby ma nevyhodili a nenačapal šéf, ale tlačil som len asi 20 kópii, ale aj tak to bolo dobrodružstvo. Najlepšie bolo, že som tam občas natrafil na ďalšieho študenta, ktorý tam makal a fotil si učebnicu, takže to bola svojim spôsobom osveta.
Keďže som mal prácu popri vysokej škole, niekedy bola aj nuda v kanclíku a mal som čas a prístup na novorodiaci sa internet ako zdroj informácii, bola to dobrá príležitosť začať robiť cut and paste zine a prekladať nejaké anglické rozhovory s mojou basic English, resp. som sa snažil robiť prvé rozhovory s ľuďmi ktorí ma zaujímali. Z gramatiky sa mi všetci smiali, hlavne v Rudom práve, haha, ale pre mňa bol môj zine biblia. Vďaka nemu som spoznal veľa dobrých ľudí, mohol navštíviť mestá mimo Bratislavu a mať miesto na prespanie v podstate všade na Slovensku či Čechách. Brotherhood – bratstvo vystihovalo atmosféru 90tych rokov, veľmi veľa ľudí na koncertoch, všetci chuť pomáhať a byť aktívni. Limokid sa mi ale ako názov viac páči. Limo ako limonáda, taký odkaz na Slovensko – anglické slovo kid je klasické označenie hardcore nadšenca. Sme také veľké deti, ktoré sa stále hrajú na svojom pieskovisku, len máme viac kilogramov a menej zubov.
Zine som tlačil aj do viac umeleckej sféry, teda aspoň podľa môjho pohľadu a experimentoval z formátom a dizajnom. Tu ma ovplyvnil kamarát z Rakúska Thomas Reitmayer, ktorý prednedávnom umrel. Odpočívaj v pokoji kamarát. Robil najlepšie ziny, aké som videl: Glow in the dark a My so called life.
Zine bol distribuovaný poštou, klasické voskovanie známok, posielal som to aj cez firmu v ktorej som pracoval, cez kamošov, alebo za symbolickú cenu predával na koncertoch. Peniaze zo zinu išli späť do kapiel, koncertov bryndzovej pomazánky a kofoly. Zárobok to nikdy nebol a ani nemal byť.
Brotherhood vychádzal tak maximálne v 50 ks náklade. Limokid okolo 100 ks a split zine s Kloučkom tuším okolo 300 až 500 kusov – ten už má pod palcom Honza a vychádza v profi tlači.
Financie v tom nezohrávali žiadnu úlohu, pokiaľ sa to dalo fotiť u rodičov, v práci, či u mňa, alebo u kamošov, tak to bolo len o riziku nebyť načapaný – red handed. Inak to pokryla brigáda, alebo peniaze ušetrené z výplaty. Niektoré čísla mi za symbolickú cenu fotil aj Laco Ďurkovič v Záhorskej Bystrici v centre Ži a nechaj žiť, pre ktorého sme robili aj benefičné koncerty pre Slobodu zvierat.
Brotherhood aj Limokid bol a vždy bude len jedna osoba. Split zine ma pod palcom Honza Klouček, ktorému dodám svoju časť. Posledné dva-tri roky sme pribrali do crew aj ďalšieho Honzu z českej kapely, Cirguz.
Akí ľudia sa motali okolo Tvojich fanzinov? Aké si mal ohlasy?
Bol to zine jedného človeka, ale na začiatku som mal zopár prispievateľov, ktorí mi posielali úvahy, ale väčšina boli moje veci. Zine bol zameraný na šírenie myšlienky straight edge (života bez drog), ale časom sa z neho stala skôr taká kronika môjho života a kapiel, ktoré mám rád a ľudí, ktorí sa mi páčili a chcel som ich priblížiť a viac spoznať. Ukázať môj svet a vyliať si dušu.
Ohlasy na zine boli viac menej pozitívne, ale ako vždy máš ľudí čo ťa pre rôzne dôvody osobne nenávidia. Časom ako človek píše o veciach, čo vidí na scéne, si spravíš obraz a vytriezvieš do reality. Ako v živote, je to len taký filter priateľov, po čase zistíš, kto je kto v tvojom živote.
V dobe internetového dinosaurizmu (doba ranného času, keď emaily ešte neboli každodennou záležitosťou) mi ľudia písali viac osobné listy a ja som im písal späť. To boli super časy, keď si čakal na list v schránke. To mi chýba. Už iba tie maily posielame stále a všade. Ale aj to je život. Doba je iná. Listy som si odkladal, ešte ich stále mám. Ľudia mi proste napísali, aké majú starosti, že sa im zine páči a ako im dodáva silu v živote. To sú veci, ktoré ti dajú silu ísť ďalej a snažiť sa robiť ten zine lepšie a pútavejšie. Dnes už to veľa ľudí nerobí, ale v tej dobe, to bolo vážne intenzívne, ako sa ľudia hľadali a ty si im poskytol takú platformu na komunikáciu a pohľad na život.
Ako vnímaš rolu Tvojich zinov v rámci HC scény? Zaujímal si sa aj o iné scény?
Brotherhood bol jediný straight edge zine na Slovensku v tej ére. V Česku tuším vychádzal neskôr xEnslavementx zine, ale to bolo až pár rokov po Brotherhood-e. Myslím, že to mali pod palcom Pražáci. Myslím, že tam bol Different life predo mnou, ale nie som si istý, či to bol čisto straight edge zine.
Na Slovensku som propagoval straight edge spolu s ľuďmi okolo kapiel ako Cry out, spevák Bigfoot prišiel s bratislavskou druhou vlnou, Dauntless – Filip, spevák bol straight edge a hovoril o tom na koncertoch. Neskôr po 2000 sa pridal aj Abhorrence Aďko, spevák a basák Tomáš, či neskôr Mikita. Tieto kapely som propagoval v zine, oni šírili myšlienky na koncertoch kade chodili a ja na papieri a po distrách. To bol taký základ našej druhej vlny. Mal som prispievateľov do zinu ako Teo Frank z Trenčína, či Bohúš Blahušiak z Martina, Mišo z Čepčína, ale aj Bigfoot z našej crew. Teo, ja a Bohúš sme ešte stále sXe z našej generácie. Po nás to prevzali Aďko, Mikita a Šipo z Abhorrence – to už je ale tretia vlna.
Vzťah k iným scénam? V tom prelome tisícročia sa aj tie scény už viac štiepili. Punkáči pohŕdali straight edge, sranda je, že kopec z tých anarcho punkáčov sami boli týždeň-dva sXe, ale to vzdali a potom si len huby obtierali, ale to máš všade. Skôr to bola sranda ich vidieť kecať pičoviny. Bolo to také detinské doťahovanie. Najhorší boli bratislavskí skinheadi, to boli vždy dosť veľké tupelá. Ja nemám zmysel pre humor, ale oni už vôbec nie. Keď už mali päť pív v sebe, tak to malo keci a správanie priaznivcov národniarskych strán. Pokiaľ sa ale dalo, vždy som podporoval iné ziny, či už prispievaním do nich, alebo reklamou zadarmo v mojom zine.
Myslím si, že s Limokid som posúval umeleckú a osobnú rovinu zinu niekam ďalej, ako iné ziny v Čechách, či na Slovensku. Grafikou či formátom zinu, alebo presadzovaním toho osobného pohľadu a otváraním sa iným. Aj keď som to nikdy netlačil na profi tlači, ako niektoré ziny v dnešnej dobe, na tú estetiku som si posledných pár rokov viac potrpel. V tom si myslím, že je Limokid odlišný od iných zinov. Aj svojou emočnosťou aj osobným prístupom. Dodnes som nevidel zine, ktorý by sa mi osobne páčil, čo sa týka môjho osobného štandardu. A to nehovorím, že by som bol namyslený či samoľúby, ale skôr hrdý tato na svoje deti, haha.
Mal si nejaké problémy pri vydávaní zinu? Resp. ako to máš s vlastne s mainstreamom?
Môj zine nezažil žiadnu obštrukciu od polície či iných ľudí. Našťastie som v tej dobe už vyrastal v demokracii, či v niečom čo sa na to malo podobať. Aj keď mečiarizmus nebol veľká výhra, ale fízli mali iné problémy ako naháňať pubertiakov, čo šíria samizdaty a tlačia ľuďom do hlavy život bez drog. Hlavne netreba zabúdať, že v 90tych rokoch bol boom drôg. Ľudia nevedeli odolať drogám a veľa známych umieralo, alebo sa im veľmi skomplikoval život, čo nebol veľmi príjemný pohľad. V podstate väčší punk bol pre mňa tým drogám odolať a bojovať proti nim. Drogy boli všade dostupné a punk je predsa byť anti-systémový, haha.
Čo sa týka mainstremu, ten išiel úplne mimo nás. Ignorovali sme sa navzájom. How can Limokid Kill Your dreams sa v 2017 v nejakej českej mainstream ankete ocitol medzi naj zinmi, čo ma potešilo, ale nikde sa netlačíme a nikdy nechceme patriť inam, len do našej komfortnej subkultúrnej zóny. Robíme to len pre seba a tých pár ľudí čo to číta a sharuje naše názory a myšlienkové pochody. Sme proti rasizmu, homofóbii, sme proti náckom a všetkým tým, čo chcú diskriminovať iných na základe ich farby pleti, náboženstva či sexuality. Sme proti vojne, máme radi vege jedlo a chceme, aby naše deti vyrastali v normálnej zodpovednej spoločnosti. Ja sa považujem hlavne za demokrata a chcem aby bol tento svet lepším miestom na žitie, kde sa ľudia rešpektujú a rešpektujú svoje odlišnosti. Nechceme toho veľa, ale ako vieme, tej nenávisti v spoločnosti sa darí a my máme ten náš ostrov šťastia, ktorý sa snažíme ubrániť.
Prednedávnom si vydal nové číslo, ako vznikalo, resp. aj graficky aj obsahovo trochu vybočuje zo súčasnej HC zinsterskej tvorby…
Ďakujem, že si to niekto všimol. V hlave mám totižto veľa nápadov na formáty. Ale horšie je to realizovať, pretože si tie ziny dávam dokopy sám, tlačím sám a potom aj strihám a robím všetku tu post produkciu.
Pyramídový formát som už mal asi 5 rokov dozadu, pred tým som experimentoval s rôznymi formátmi, polovičná A4 na výšku či šírku a nemyslím tým A5 formát, ale pekne prehnutý na polovičku. Táto túžba mať zine iný ako ostatní vo mne vždy bola, pretože ja nechcem robiť to čo ostatní. To je hnací motor, dať tomu dušu, jedinečnosť.
Takisto je mojím snom vydať knihu spomienok či rozhovorov s ľuďmi z hardcore-punkovej scény na Slovensku. Zistiť niečo o tých ľuďoch, aká bola situácia, čo sa im páčilo či nepáčilo v danej dobe. Zaujímajú ma príbehy. V najnovšom čísle som takto vyspovedal Slimáka z MSR, Lochyho z Testimony a kamoša z Čiech Martina Prysa, čo hral v Action, plus Louisa z Londýna. Vo všetkých tých rozhovoroch som chcel ísť do hĺbky ich života, dostať z nich čo najviac o nich, o tej dobe čo si pamätajú, alebo chcú povedať. Je to archivárska práca, ktorá sa mi páči. Všetky takéto rozhovory časom vyšli v mojich zinoch, okrem jedného zatiaľ. Ale mám v hlave ďalších ľudí a možno raz to dám dokopy v knihe s mojimi spomienkami, príhodami a archívnymi fotkami. Ako som už spomínal veľakrát, mňa nebavia rozhovory o muzike, o nahrávacom procese, či kde aký riff sa najviac páči. Ja chcem vedieť viac o tom človeku, kto je, čo si myslí a čo nám vie povedať.
V súčasnosti si veľmi aktívny na nete, vo svojom personálnom zine amentma.com prinášaš stále nejaké zaujímavé rozhovory. Súvisí to s Covid 19, že máš viac času, alebo ide o dlhodobo plánovanú záležitosť?
S Covid 19 to v podstate nič nemá, asi len to, že ľudia to môžu viac čítať a tí čo sú doma sa menej nudia a viac nostalgicky spomínajú. A keďže ja som kľúčový zamestnanec, či ako sa to volá na Slovensku, tak ja aj moja žena Zuzka musíme chodiť do prace každý deň. To znamená, že toho času nie je veľa.
Už dávno som mal stránku romanlaris.com a limokid.sxehc.sk, kde som dával rozhovory zo svojich zinov, ale keďže som sa musel učiť html z knižky a motať sa okolo toho veľmi jednoduchou formou, nepáčilo sa mi ako to vypadá a funguje. Tak som to prestal robiť. Do toho prišla dcéra, tak sa na určité roky tieto veci dali do ústrania. Mojím snom je vydať knižku rozhovorov ľudí zo slovenskej scény. Ľudia čo sú kamoši, či tváre, ktoré majú čo povedať a povedzme, že amentma.com je taký predvoj týchto rozhovorov, že to archivujem a spovedám ľudí čo sa mi páčia a sú alebo boli aktívni. Na tej stránke je momentálne viacej starších archívnych vecí z čias Brotherhood a NFJ zinu, čo som robil, ale baví ma robiť rozhovory s ľuďmi po rokoch a vidieť kam sa posunuli, kde momentálne sú. Ten zoznam je dlhý a potrebujem to celé usadiť, prehodnotiť a dať nejakú formu, ktorá by v celku dávala nejaký obraz o tej scéne, ktorú sme poznali či stále žijeme.
Pozri tiež rozhovor na czechcore.
MM 5/2020